Ambasádori projektu

Ekológia závisí od každej jednej osoby.

Každý musí začať od seba!

zástupkyňa SR na Impact Summite OSN k téme Udržateľný rozvoj a laureátka mierovej ceny

Spoločenská zodpovednosť je pri výchove a vzdelávaní detí a mládeže jeden z najdôležitejších pojmov. Učíme deti na každom podujatí, že aj malý krok každého z nás, je dôležitý. Aké konkrétne kroky v  živote robíš ty, aby si sa správala spoločensky zodpovedne práve v téme EKO? Z určitého uhla pohľadu sme od malička žili čiastočne ekologicky aj v našej rodine a ani sme si to neuvedomovali. Keď som bola tínedžerka, prešívala som si šaty po mame a starej mame, ktoré nosili, keď boli mladé. V obchodoch nebolo toľko vecí ako je teraz. Všetko sa zrýchlilo a aj spotreba ľudí rapídne narástla. Preto sa musíme uvedomelejšie venovať ekológii v dennom živote. Okrem základných vecí ako je separovanie odpadu, nenakupovanie množstva nových vecí, šetrenie energiou, atď. mám aj príležitosť robiť niečo viac. Už vyše osem rokov spolupracujeme s domorodými kmeňmi v kolumbijskom pralese, na základe fair trade podmienok. Konkrétnym rodinám dávame možnosť obživy v neľahkých podmienkach džungle. Vykupujeme od nich orechy La Tagua, ktoré sa nazývajú aj rastlinná slonovina a vyrábame z nich gombíky, šperky a iné predmety. Oni si potom tieto stromy vážia, nevyrubujú prales a udržujú ho v pôvodnej forme, čo je dobré aj pre mnohé druhy zvierat, ktoré boli na čiernej listine vyhynutia. Týmto rodinám poskytujeme zdroje na to, aby mohli ich deti študovať a so vzdelaním sa im otvárajú nové poznatky o svojich právach a vyššej životnej úrovni.

Navyše, používaním alternatívnej slonoviny obmedzujeme poľovanie na slony. Na každej palme sa ročne urodí približne 25 kg plodov La Tagua, čo predstavuje hmotnosť klov jedného slona.

Téma nulového odpadu je v poslednej dobe veľmi trendy. Snažíš sa netvoriť odpad? Rozmýšľaš v obchode pred kúpou novej veci, či ju naozaj  potrebuješ? Od kedy som sa prvýkrát vybrala na cestu okolo sveta, môj pohľad na spotrebu sa veľmi zmenil. Kedysi som v zľavách vedela nakúpiť aj veci, ktoré som nepotrebovala. Keď som potom cestovala niekoľko mesiacov z krajiny do krajiny a všetok môj majetok sa musel vmestiť do jedného ruksaka, rozmyslela som si, koľko kíl budem prenášať. Vystačila som si s minimum vecí a uvedomila som si, že viac ani nepotrebujem. Navyše, dostala som sa do menej rozvinutých krajín, kde ľudia nevlastnia veľa. Majú dokopy možno tri tričká a ďalšie si môžu zaobstarať až potom, čo tieto zoderú a už sú nepoužiteľné. Rovnako je to aj s rôznymi prístrojmi v domácnosti. Uvedomila som si, že človek prináša z obchodných domov veci do domácnosti, ktorými ich zahlcuje a po čase sa už ani do toho bytu nevmestíme. Preto teraz, keď som aj dlhšie doma, viac rozmýšľam, či danú vec kúpim a naozaj využijem.

Navštívila si časti sveta na tvojich služobných cestách, kde sa bežní smrteľníci ťažko dostanú. Ako sa domorodé národy vysporiadavajú s odpadom, ktorý nepoznajú?

Ak sa pozrieme napríklad na kolumbijskú džungľu, kde žijú domorodí obyvatelia ďaleko od civilizácie, ich odpad je hlavne biologický. Plasty sa tam v zásade nemajú ako dostať ak ich tam neprinesú turisti alebo nejaké korporácie, ktoré sa tam tlačia robiť biznis. Nemusia separovať, lebo väčšina odpadu zhnije v lese. Veľmi ma pobúrilo miesto v džungli pri Pacificku minulý rok, kde sa dá dostať iba malým lietadlom. Žijú tam komunity indiánskych kmeňov odkrojení od nášho sveta. Keď som raz vyšla z džungle do zálivu a videla naplavený odpad z oceánu, uvedomila som si, že to nie je ich odpad, ale náš. Zahlcujeme ním nie len naše územie, ale aj ich, na míle vzdialené od nás. Samozrejme, že nevedia, čo s ním robiť.

Zúčastnila si sa zasadnutia Impact Summit OSN ako  zástupca Slovenskej republiky, kde sa preberala téma Udržateľného rozvoja. Prihovárala si sa k zástupcom 50-tich krajín sveta o projektoch Udržateľného rozvoja v praxi. Čím ťa obohatil tento Summit?

Na Impact Summite som mala možnosť stretnúť zaujímavé osobnosti z celého sveta a dozvedieť sa oveľa viac o téme Udržateľných projektov. V prvom rade to bol poznatok, aká široká téma Udržateľný rozvoj je. Okrem podpory podnikania v súlade so životným prostredím je to aj zmierňovanie rozdielov životnej úrovne v chudobných a rozvinutých krajinách, zmierňovanie chudoby, prístup k informáciám, ku vzdelaniu a poznaniu svojich práv. Každý speaker prezentoval svoj príbeh a musím priznať, že ten môj ich veľmi zaujal. Netreba sa podceňovať, ale naopak, to, čo robíme robiť vždy najlepšie ako vieme, so srdcom a výsledok sa už dostaví.

Si laureátkou Mierovej ceny zo Slovenska za rok 2016. Udelené ti bolo „Za príkladnosť správania sa k amazonskej krajine a jej domorodému obyvateľstvu, jeho podporou pracovnými príležitosťami, za zisk licencie Fair Trade a za výnimočnú šperkársku tvorbu z rastlinnej slonoviny, ktorou sa nahrádzajú kly slona.“ Čo znamená v praxi, príkladné správanie voči domorodému obyvateľstvu? Čiastočne som zodpovedala túto otázku už v úvode. Spolupracujeme s domorodými obyvateľmi v kolumbijskej džungli, kde žijú v spojení s prírodou, bez technologických vymožeností a mobilného signálu. My im dávame  možnosť rozvoja, pomáhame prístupom k vzdelaniu, liekom, informáciám a tým aj k zvyšovaniu ich životnej úrovne.

„Žiť v tejto dobe bez odpadu asi nie je možné, ale je na nás, aby sme vedeli s tým odpadom správne naložiť.“

cestovateľ a filmový dokumentarista

„Nekráčajte po vychodených cestách. Nie, vyberte sa cez neschodené končiny a sami zanechajte po sebe chodník…“

Zbierali ste papier v škole? Všetci sme zbierali. Aj moje deti. Dúfam, že aj ich.

Zbierate niečo teraz? Zážitky. Hlavne tie z neporušenej prírody.

Prečo milujete život? Poznáte niečo dokonalejšie vo vesmíre?

Kto alebo čo vám robí radosť? Taká tá obyčajná harmónia so svetom prírody.

Čo vás posúva vpred?  Vlastné myšlienky a tvorivosť, ale i to ako odovzdávať poznanie.ďalej.

ZRAZU SI LEN TAK BDELO VŠIMNÚŤ ŽIVOT

Adela Vinczeová, moderátorka a kulturologička

Som moderátorka, majiteľka psa, sestra, dcéra, kamarátka a priateľka, lenivá vstávať, rada sa rozprávam a rada spím, triedim odpad a podstatné od nepodstatného.

Najobľúbenejšie jedlo?

Moje najobľúbenejšie jedlo je také, čo nepadlo na zem a ktoré sa nehýbe, napríklad šošovicový prívarok.

Naj činnosť?

Najradšej ňuchám môjmu psovi labky, lebo voňajú ako palacinky, ale inak rada chodím na prechádzky a vediem veselé rozhovory.

Naj miesto na svete?

Mne sa veľmi páčilo na Islande, to je ostrov, kde veria aj na škriatkov, ale úplne najlepšie mi je podľa dobrého príslovia – doma.

Naj povolanie z detstva?

V detstve som chcela byť chvíľu učiteľkou, ale potom ma to prešlo a potom som chcela pracovať v rádiu a potom ma to tiež prešlo.

Naj rada od srdca…

Na veľa dobrých vecí človek príde na čerstvom vzduchu.

Prevahu mužov v Olompijskom výbore narušil prvý zástupca nežného pohlavia – moderátorka Adela Vinczeová.

Separujete?

Separujem papier, plasty, sklo a ešte mám dôchodcovský tik, že zbieram smeti vonku po ostatných, keď niečo nájdem v lese alebo na tráve. Zas môj pes priloží na vyváženie niečo zo svojej produkcie a to sa snažím tiež odpratať, len niekedy to neviem nájsť, hlavne v jesennom lístí.

Pre niektorých splnenie detského sna, pre iných nová skúsenosť a pre našich zamestnancov každodenná ťažká práca. Ako sa vám páčilo na smetiarskom aute?

Smetiarske auto bolo zábavnejšie, než som si myslela. Akurát predstava, že ste na čerstvom vzduchu, je mylná. Stále som dýchala vlastne to, čo sme vyzbierali. Bavilo ma to, ale viem si predstaviť, že každodenne z toho lezie príjemný stereotyp. Ja som za to, aby ľudia nemali len jednu prácu, ale napríklad, že ľudia z kancelárií by občas vybehli aj na smetiarskych autách, lebo to pekne prečistí myšlienky.

Pomaly sa blíži čas prázdnin, nenudili ste sa niekedy počas sladkého ničnerobenia?

Ako dieťa som sa nikdy nenudila, lebo nič nebolo všedné. Len s dospelosťou sme si akosi zvykli, že všetko musí byť stále iné, nové a zábavné a potom sa nudíme, keď nevidíme výnimočnosť v tom, čo považujeme za všedné. Dokonca aj ničnerobenie je veľmi dôležité. Zrazu si len tak bdelo všimnúť ten život, ktorý sa, bohužiaľ občas deje úplne mimo nás. A vtedy zistíte, že to nuda vôbec nie je.

Boli ste vždy tá vzorná, či ste mali, ako sa hovorí, občas „za ušami“?

Ja som bola taká v norme. Celkom aktívna, nerobila som zle, ale skôr ma lákali nevy­svetliteľné veci. Raz som počas nejakej naháňačky uhryzla spolužiaka cez elasťáky do zadku. Ale nemal mať elasťáky. Kto by si nehryzol, keď také vidí. Na lyžiarskom sme všetci zmeškali autobus, tak sme sa aj s lyžami pešo trepali asi 7 km. So spolužiačkou sme stopli auto a boli sme na chate za päť minút. Chceli nás vyhodiť zo zájazdu, ale, podľa mňa, len preto, že nám závideli.

Nadviažem na článok z Hospodárskych novín, „Päť minút po dvanástej“, zasadili ste už 150 stromov a separujete, aby ste sa stali tou kvapkou v mori, ktorá vyrieši budúcnosť našich detí?

Zasadila som oveľa menej stromov, ale separujem, používam len ekologické čistiace prostriedky a kupujem potraviny, ktoré podporujú trvalo udržateľný rozvoj a nie chorú mašinériu. Ale mám ešte čo robiť

OLYMPIONIK OLOMPIONIKOM

Peter Hochschorner – vodný slalomár, trojnásobný olympijský víťaz a trojnásobný majster sveta

Čo ste zbierali na základnej škole okrem medailí?

• Zbieral som céčka, známky, hlinené guličky a v prvej triede sme mali povinný zber papiera.

Vždy ste túžili robiť v živote to, čomu sa venujete?

• Od detstva som mal rád šport, ale ani som netušil, že raz zo mňa bude profi športovec a že sa tým budem živiť. Prišlo to až postupom času.

Keď ste boli malý, akú neplechu ste stvárali? Boli ste pritom obaja?

• Áno, väčšinu času som trávil spolu s bratom a keďže sme od detstva športovali, tak sme si z postele našich rodičov urobili trampolínu a skákali sme rôzne premety a saltá na gauč, z ktorého sa pri dopadoch dobre prášilo. To všetko sa odohrávalo v malom petržalskom byte, takže aj susedia mali o zábavu postarané.

Keď lietate po svete, vnímate odpad na športových podujatiach? Všimli ste si niekde zaujímavý spôsob zberu recyklovaného odpadu?

• Vo svete je úplne bežné, že ľudia separujú. Aj na olympiádach sa separuje a recykluje. Začína sa už v jedálni, kde sa stravuje z papierových tanierov, ktoré sú vyrobené z recyklovaného papiera…

Prečo ste prijali našu ponuku a stali ste sa členom toho nášho Olompijského tímu?

• Členom olompijského tímu som preto, lebo chcem aj ja prispieť ku chráneniu prírody a aspoň takýmto spôsobom niečo vrátiť prírode, ktorá nám ponúka toho tak veľa. A chcem motivovať čo najviac detí k tomu, čo je inde samozrejmé.

VŽDY SOM CHCEL ROBIŤ NIEČO ZMYSLUPLNÉ

Ľuboš Fellner, cestovateľ a majiteľ CK BUBO

Som Lubo z BUBO. Cestujem a pravidelne s otvorenými ústami stojím nad rôznorodosťou našej planéty. Mám 3 deti, ktoré tiež radi cestujú a mačku a psa, ktorí sú radi doma, no aj tak ich milujeme. Chcel by som po sebe nechať čistejší svet ako je dnes. Som presvedčený, že sa o to oplatí zabojovať.

Najobľúbenejšie jedlo?

„Sem tam“ – štipľavý šalát zo surovej papaye. Jediné čo viem „navariť“

Naj činnosť?

Najlepšie čo môže homo sapiens v dnešnej dobe robiť je cestovať.

Naj miesto na svete?

V Bratislave pri Dunaji

Naj povolanie z detstva?

Cestovateľ. Ešte trošku lepšie než smetiar.

Naj rada od srdca…

Choď za svojim snom. Rob dobré veci.

„Deti sú v Európe opäť v móde a ich výchova je pre nás veľkou výzvou. Moderné rodiny vedú deti k vzdelanosti, neutápajú ich v materiálnych statkoch, zemiakových lupienkoch a videohrách. Učia ich cudzie jazyky, smerujú k športu, k láske k prírode a poznaniu sveta. Vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa budujú pri spoločných zážitkoch. Deti si budú vždy pamätať, kto im prvý ukázal Eiffelovku, Grand Canyon či žirafu vo voľnej prírode. Áno, naše deti neostanú večne mladé, ale tie prvé zážitky sú najsilnejšie a tie si zapamätajú naveky.“         Ľubo Fellner

Čo ste zbierali na základnej škole? Boli ste ten žiak s xx kg vyzbieraného papiera?

• Zbieral som známky a v etanole uspával lúčne koníky a modlivky, ktoré som potom napichoval na špendlíky. Neskôr som zbieral dievčatá a zvykol som chodiť s troma naraz. Papier sme zbierali v rámci propagandy režimu, ktorý som nemal rád. Neuvedomoval som si ekologickú podstatu zberu papiera, vnímal som to čisto politicky. Teraz sa na to pozerám inak.

Ani tie najvzornejšie decká neostanú bez vrúbku. Prezradíte ten svoj?

• Učil som sa s kamarátmi v Slovenskom Grobe, pre chlapcov z mesta v exotike. Učenie nás prestalo baviť, keď sme zbadali svinku, ktorú chovali na zabíjačku. Bodol  som ju vidlami do zadku, svinka vybehla z chlieva a vtedy ju Ivo buchol lopatou po hlave a bežala späť a opäť dostala vidlami. Kamarátovi rodičia to zistili, svinka schudla, ale ten rok sa zabíjačke vyhla. Keď si na to spomeniem, konštatujem, že sme museli byť strašne sprostí.

V živote ste sa otočili o 360 stupňov proti smeru hodinových ručičiek a zmenili ste povolanie, prečo?

• Bol som jediným lekárov v rodine a nadšeným. Vždy som chcel robiť niečo zmysluplné, čo by pomohlo ľuďom okolo mňa. Otvorili sa hranice a ja som mohol cestovať a stalo sa to mojou vášňou, ešte väčšou než medicína. Bolo to ťažké rozhodovanie, no fascinácia našou planétou zvíťazila.

Mali ste pútavé rozprávanie na OFF,  šesť kontinentov odpadu. Ako ho vnímate na svojich cestách?

• V tradičnej Afrike nikto odpad nezbiera, všetko sa samovoľne recykluje. Všetko, čo majú, je z prírodných materiálov. Moderná Afrika je naproti tomu najšpinavšia na svete. Ako vianočné stromčeky sú farebnými sáčkami ovešané pichľavé africké kríky. Je to skľučujúci pohľad. Rovnako smutný pohľad som videl v Grónsku, kde meškanie lodí spôsobilo rozfúkanie odpadkov po okolí. Eskimáci sa zaujímali o svoje pivo a ignorovali znečisťovanie svojej krajiny. Tieto národy sú „civilizáciou” zaskočené a nevedia sa jej brániť. Rýchlo prichádzajú o to, čo majú najvzácnejšie, o svoju nádhernú nedotknutú prírodu. Naopak, krajiny ako Nový Zéland, Škandinávia a Japonsko sú v ekológii ďaleko pred nami. Ľudia tam pochopili to, o čo sa snaží myšlienka Olompiády na Slovensku.

Ste svetobežník. V koľkých krajinách ste ešte neboli?

• Prešiel som už všetky kontinenty včítane Antarktídy. Veľa som ešte nevidel, a verím, že nikdy neuvidím všetko. Vždy sa teším na ďalšie dobrodružstvo.

Prečo ste sa stali členom nášho tímu?

Pomáhame ekologickým projektom na celom svete už 20 rokov. Olompiáda je prvou výnimkou, kedy sme sa rozhodli podporiť projekt tu doma. Vlajka Olompiády zaveje na najvýznamnejších bodoch našej planéty a myš­lienka Olompiády sa aspoň symbolicky rozšíri po celom svete. To, čo OLO robí je zmysluplné a nedocenené. Verím, že pomôžem aspoň troškou zlepšiť image „smetiarov” na Slovensku. Ekologické správanie sa musí stať súčasťou DNA nás všetkých. Chceme predsa žiť v krajšom, čistejšom a zdravšom prostredí. Olompiádu považujem za veľmi dobrý nápad, preto túto myšlienku podporujem.

SEN BYŤ VEĽKÝ

Daniel Hevier, spisovateľ a autor hymny Olompiády

Keď som bola školáčka na základke, obchody s potravinami boli malé, mlieko bolo v sáčku, džúsy v konzerve, v školách sa zbierali gaštany, pomarančové šupky a papier. Teraz nakupujeme v hypermarketoch všetko balené v plaste a deti zbierajú nielen papier, ale aj plast.

Čo ste zbierali v škole vy?

• Ja som zbieral známky. Teda dobré známky. Čiže jednotky. Ale vážne: alebo veselo? Zbierali sme papier aj v škole, ale aj doma. Mimochodom, to zbieranie papiera mi ostalo dodnes. Ešte aj dnes, ako vážený občan, nosievam papier do zberu. A vôbec sa za to nehanbím. Práve naopak, som na to hrdý.

Každý sme mali sen, čím budeme, keď budeme veľkí. Aký bol ten váš?

• Keď som bol malý, mal som jediný sen: byť veľký. A mať dlhé vlasy a môcť chodiť na pivo. Dnes môžem chodiť na pivo beztrestne, zato tie vlasy mi vypadali.

Deti sa vždy tešia, ak ich vzory, úspešní a slávni ľudia, majú za sebou nejakú tú lumpáreň. Prezradíte tú vašu?

• Raz som s bratancom Jankom polial tete Filke kurence studenou vodou z hadice. Do rána všetky uhynuli. Dosť dlho nás potom bolel zadok.

Otázku, ktorú položím, ste dostali asi miliónkrát, ale tak začneme spolu druhý milión. Čítali ste rád? Aká je vaša naj kniha?

• Čítal som rád, čítam rád a budem čítať rád, kým mi bude slúžiť zrak a kým budú knihy. Doma mám 8888 kníh – to je odpoveď na otázku, aká je moja NAJ kniha.

Otázka na záver. Prečo podporujete myšlienku Olompiády?

• Pretože sa nechcem separovať, ale chcem separovať.

VIRTUÁLNY SVET ZA VEĽA NESTOJÍ

Vlado Voštinár, moderátor a majiteľ CK TWISTOVO

Vlado, asi ste sa jedného dňa nezobudili a len tak mirnix-dirnix, ako hovoril Satinský, nerozhodli venovať víťazom Olompiády školu v prírode. Čím vás oslovila?

• Ak si nechceme našu planétu zasypať odpadkami, tak sa musíme naučiť separovať odpad a vy v OLO ho zase musíte spracovať tak, aby z neho bolo opäť niečo užitočné. V tomto procese sa potrebujeme navzájom. A odkedy vlastním rekreačné zariadenie Oliwa resort v nádhernom prírodnom prostredí, tak si stále viac uvedomujem potrebu chrániť naše životné prostredie. Olompiáda má presne tento námet a to je aj dôvod, prečo ma oslovila.

Okrem toho, že vás ľudia vidia na televíznych obrazovkách, venujete sa podnikaniu v cestovnom ruchu. Prečo tábory? Je to spomienka na detstvo?

• V mojom prípade je slovo podnikanie prisilné. Je to skôr nadšenie. Tábory organizujeme od roku 2002 a za ten čas sme si vybudovali tím perfektných ľudí. Teraz máme aj perfektný areál, čím dostávame školy v prírode a letné tábory na vysokú úroveň. Deti sa k nám radi vracajú a školy v prírode mávame „vybukované“ rok pred sezónou. Som presvedčený, že deti, hlavne z miest, by mali chodiť do takéhoto prostredia z dôvodov, o ktorých by som mohol rozprávať celý deň. Jedným sú aj spomienky. Ja tie moje z tábora ešte stále mám a to už žijem druhú polovičku svojho života.

Keď sa pozriem dookola, je tu množstvo športových možností, floorbal, plávanie, tenis, futbal, volejbal, jazda na štvorkolkách, les vhodný na prechádzky. Zabudla som na niečo? Nemáte problém nadchnúť decká športom, dostať ich od počítača? Nebolí ich to?

• Bolí a bude to asi ešte horšie. Pomenovali ste jeden z dôvodov, prečo musia deti chodiť do škôl v prírode a táborov. Musia sa predsa odpútať od počítačov, lebo inak si vytvoria virtuálny svet a ten za veľa nestojí.

Máte deti. Otázka na telo, ste trpezlivý otec? Zastavili ste sa niekedy v mentorovaní s úsmevom, čo riešim, veď som bol rovnaký!?

• Som „friendly tatko“, ktorý sem-tam na moje deti zakričí. Sem-tam znamená asi trikrát za hodinu, čo na dnešnú dobu nie je zlé. Ja by som veľmi chcel byť moje dieťa

Lukáš Latinák

Vyštudoval som Stredné odborné učilište v Poltári, ale to mi nestačilo tak som ešte vyštudoval VŠMU a dnes sa venujem herectvu.

Najobľúbenejšie jedlo?

Zjem všetko, čo nezje mňa.

Naj činnosť?

Šantenie so synom.

Naj miesto na svete?

Benátky.

Naj povolanie z detstva?

Najprv som chcel byt smetiar pravý zadný naskakovač a neskôr indián. Zatiaľ sa mi ani jedno nesplnilo.

Naj rada od srdca…

Keď niečo robíš, tak to rob najlepšie ako vieš.